Najstaršia písomná zmienka o sliačskych prameňoch pochádza z roku 1244, z čias kráľa Belu IV. Od polovice 15. storočia sa o sliačskych prameňoch zmieňuje mnoho významných učencov a spisovateľov – napríklad Aeneas Sylvius, apoštolský nuncius na dvore kráľa Mateja Korvína /1458-1490/ v Budíne, Juraj Agricola (pôvodom Nemec), hlavný mešťanosta a mestský fyzikus mesta Banskej Štiavnice, Juraj Wernher – „otec uhorskej balneografie“ a mnohí ďalší.

Sliač ako kúpele slúžili už v 16. storočí. V minulosti patrili medzi najvyhľadávanejšie kúpele Uhorska. Za svoju popularitu a príťažlivosť vďačili liečivým účinkom svojich minerálnych vôd a návštevám významných osobností politického, hospodárskeho a kultúrneho života /napr. maďarský revolucionár Lajos Kossuth, rakúsky dramitik Franz Grillparzer, česká spisovateľka Božena Němcová, T.G.Masaryk, ruský prezident Chruščov, atď./ Okrem toho stojí za zmienku i návšteva kambodžského princa Norodoma Sihanuka.

V 40-tych rokoch slúžili kúpele iba privilegovaným vrstvám. Pobyt v nich bol veľmi drahý a právom ich nazývali „panskými“ kúpeľami. Tak ako v minulosti, tak aj po oslobodení navštívili Sliač mnohé osobnosti slovenského politického, spoločenského a kultúrneho života: Ján Smrek, Pavol Horov, Ferdinand Gabaj, Janko Alexy, Martin Benka, Ľudovít Fulla, Ján Cikker, Alexander Moyzes, Mikuláš Huba a mnohí ďalší.
Dnešnú podobu s dominantným komplexom Palace majú kúpele Sliač z tridsiatych rokov 20. storočia. Moderná, rozsiahla balneoterapia – „Kúpeľný dom“ bola dokončená v roku 1960 a v roku 1995 sa k nej pripojila nová balneoterapeutická budova.

Predovšetkým sú to však samotné kúpele, ktoré vracajú zdravie všetkým, ktorí trpia chorobami srdca a ciev. Kto raz pocíti blahodarné účinky ich prameňov, ten sa sem s pravidelnou istotou vracia každý rok.