Ľudová povesť o vzniku kúpeľov hovorí, že minerálne pramene objavil kedysi dávno pastier, ktorý si kúpaním v neobvykle páchnucej vode prameňa vyhojil svoje „boľavé“ nohy. Zvesť o liečivom účinku prameňa - močiara - sa rýchlo šírila a ľudia zo širokého okolia ho začali vyhľadávať.

Prvá písomná zmienka o kúpeľnom mieste v Smrdákoch bola uvedená v urbári z roku 1617. Vydal ho vtedajší zemepán Majtény - Novák. Slovenský polyhistor Matej Bel vo svojom známom diele Notitia Hungariae Novae Historicogeographia (Historické a zemepisné znalosti o súvekom Uhorsku) z roku 1740 spomína kúpeľnú dedinku Smrdáky a prvýkrát opisuje použitie minerálnej sírovodíkovej vody na liečebné účely. V roku 1763 úradný lekár Ján M. Gottmann pripravil rozbor smrdáckych vôd, v ktorom poznamenal, že v budúcnosti by v okolí týchto vôd mohli vzniknúť kúpele.

Veľmi významná je medicínska dizertačná práca hlavného lekára Jozefa Callasa Nagya o kúpeľoch Smrdáky (Thermarum Büdösköensium, 1840) posudzovaná na Viedenskej univerzite. Okrem chemického rozboru vôd, ktorý robil nitriansky lekárnik František Lang Adolf, sú v nej aj indikácie – zoznam chorôb, ktoré sa tu úspešne liečili už pred vznikom kúpeľnej inštitúcie. Na prvom mieste sa spomínajú rôzne kožné ochorenia, ako opar, herpes, lišaje a pod.

Prvý kúpeľný dom v Smrdákoch postavil majiteľ pozemkov v okolí prameňov, nitriansky podžupan Jozef Vietoris, v rokoch l832-3. K tomuto obdobiu sa datujú aj novodobé dejiny kúpeľov.
Neskôr v roku 1839 tiež zásluhou majiteľa J. Vietorisa, bola postavená impozantná budova kaštieľa pre jeho rodinu a vzácnych hostí. Po niekoľkých prestavbách slúži dodnes. Svojim klasicistickým portálom sa stal kaštieľ symbolom kúpeľov.

Jozef Vietoris sa staral aj o vybudovanie príjemného kúpeľného prostredia. Odvodnením močiara získal priestor pre park, do ktorého vysádzal vzácne dreviny. Kúpeľný park má dnes rozlohu 16 ha a je obľúbeným oddychovým miestom kúpeľných hostí.