Povesť o Zborovskom hrade

Keď raz sedmohradské knieža Žigmund Rákóczi prechádzal  po cestách horným Šarišom,  na dôkaz svojej úcty navštíviť starého bojového druha Szeredyho na jeho hrade. Starý pán  ho okázalo privítal a povodil  po hrade. Ukázal mu všetky  skvosty, ktorými vybavil hrad,  ktorý obdivovali, ale mu aj závideli jeho priatelia. Pre svoj ho vzácneho hosťa usporiadal veľkú hostinu. Tokajské tieklo  potokom. Uprostred veľkej zábavy Rákoczi navrhol Szeredymu, že kúpi jeho hrad. Szeredy  nechcel o tom ani počuť. Napokon však súhlasil s predajom hradu ale s jednou podmienkou. Rákóczi mu musí priniesť do roka 80 000 zlatých  dukátov razených v tom istom  roku a na líci s jeho podobizňou. Starý pán hradu to povedal s úsmevom, lebo vedel, že  v Sedmohradsku sa ani za desať rokov toľko dukátov nevyrazí. Rákóczi s tým súhlasil a stisol podávanú Szeredyho ruku. Po odchode kniežaťa si stary pán žil i naďalej pokojne a každému zo svojich hostí rozprával príhodu s Rákóczim  a pochechtával sa nad tým, ako sa ho zbavil. Vôbec nepomyslel že hrad i život užíva posledný rok. Rákóczimu sa hrad tak zapáčil, že zdanlivo nesplniteľnú sumu predsa len dal dokopy. Presne o rok sa stretli starí priatelia tak, ako sa dohodli na mieste, kde spoji teraz pomník. Po zvítaní sa nasledovalo účtovanie. Rákóczi dal vyložiť pred Szeredyho všetky dukáty tak ako sa dohodli.  Ten ich prepočítal, prekontroloval a s hrôzou zistil, že prišiel o svoj hrad. Vstal ešte raz sa po ňom obzrel, chytil sa za srdce a padol mŕtvy na zem. 

Toľko hovorí povesť. Pomník  skutočne stojí na mieste, kde zomrel Szeredy. Ten ale nezomrel kvôli predaju hradu. Hrad bol predaný až 35 rokov  po jeho smrti.  

Spracované podľa: Ján Pribilovič