Liečebné, wellness a relax pobyty
+421 54 474 47 74

História kúpeľníctva

Slovensko je od nepamäti známe množstvom prameňov liečivých minerálnych vôd. Čo do počtu i kvality minerálnych prameňov patrí medzi najbohatšie štáty na svete. Na základe archeologických nálezov možno predpokladať prítomnosť človeka pri termálnych prameňoch v praveku (Bešeňová, Dudince, Gánovce), mnohé z nich boli známe už Rimanom. Napríklad mesto Trenčín má dôkazy o rímskych légiách, ktoré si v blízkosti Trenčianskych Teplíc vybudovali opevnenie a vojenský tábor.

Kúpanie vo vodách termálnych prameňov bolo v minulosti častou súčasťou náboženských obradov. Prvé zmienky o opise minerálnych vôd na našom území (Uhorsko) podáva Juraj Wernher (1497-1567) lekár, učenec a radca kráľovskej rodiny. Ako prvý systematicky už v roku 1549 popísal 22 najvýznamnejších lokalít v Uhorsku, na ktorých sa nachádzali minerálne alebo termálne pramene. Významnou mierou prispel k položeniu základov balneológie nielen u nás, ale aj v celej Európe. Ako prvý urobil aj rozbor ich fyziologických a chemických vlastností a indikačných návrhov na ich použitie. Dôkazom je zmienka o ňom v knihe Tomáša Jordana z Kluže pod názvom Dielo o vodách hojitelných neb tepliciach moravských, vydanej roku 1580. Z popisu liečivých prameňov Jurajom Wernherom čerpal zrejme aj Andrej Baccius (1524 – 1600) taliansky prírodovedec, hlavný lekár pápeža Sixta V. V publikácii O kúpeľoch spomína aj slovenské kúpele Trenčianske Teplice, Bojnice, Štubnianske Teplice, Sliač a i. (dielo: Aqui calidis seu termis naturalibus et arte factuis libri VII. Venezia 1571).

Balneoterapia na vzostupe
Z ďalších mien hodno spomenúť lekára Martina Marikovského (1728 – 1772), rodáka z Rožňavy, ktorý sa po dlhoročnom pôsobení v Rožňave, Bratislave a ďalších mestách usadil ako praktický lekár v Pešti. Bol výborným lekárom a organizátorom verejného zdravotníctva. Venoval sa nákazlivým chorobám, najmä vo vojsku. Preskúmal a popísal minerálne pramene a kúpele vo Vyhniach (uverejnené v diele O minerálnych prameňoch rakúskej monarchie, 1777).
Rozvoju kúpeľníctva prialo ďalšie storočie. Aj zásluhou Márie Terézie, ktorá v roku 1763 vydala nariadenie o vykonaní súpisu a analýze všetkých minerálnych vôd na území Rakúsko-Uhorska, sa veľa lekárov okrem klasických liečebných postupov začalo venovať balneoterapii a naše kúpele získavali postupne slávu aj za hranicami Uhorska. Autorom dizertačnej práce o liečivých prameňoch v Uhorsku, v ktorej opísal aj kúpele na Slovensku, bol lekár Karol Emres (1814-1891), rodák z Modry. Pôsobil ako praktický lekár v Soprone, kde sa stal organizátorom zdravotníckej výchovy a osvety, kultúrneho a spoločenského života.

Prvý priekopník
Medzi prvých priekopníkov lekárov – balneológov možno právom zaradiť Františka Ernesta Scherera (1805-1879). Rodák z Čiech (Blatná, okr. Strakonice), absolvent lekárskej fakulty vo Viedni. Postupne získal diplomy magistra chirurgie (1827), magistra pôrodníctva (1828),  Chir. D. (1829 Viedeň) a Med. D. (1846 Krakow). Po prechodných pôsobeniach sa roku 1829 usadil v Piešťanoch, kde pôsobil ako prvý stály kúpeľný balneológ a chirurg. Vynaložil veľa úsilia na zlepšenie balneologických a hygienických podmienok, založil Vojenský kúpeľný ústav a zaslúžil sa o zaradenie Piešťan medzi popredné svetové protireumatické kúpele. Je autorom monografie o piešťanských kúpeľoch, v ktorej okrem iného zhrnul nielen fyzikálne a chemické vlastnosti termálnych vôd a liečivého bahna, ale aj odborné balneologické znalosti a praktické skúsenosti so špecifickým účinkom teplých a horúcich kúpeľov v závislosti od druhu, teploty, dĺžky trvania kúpeľnej procedúry a zdravotného stavu pacienta. Stal sa priekopníkom zavádzania vedeckých moderných lekárskych metód do kúpeľníctva, ktoré sa praktizujú dodnes.

Odborníci aj obetavci
Novodobé kúpeľníctvo sa začalo na Slovensku rozvíjať na začiatku minulého storočia. Zásluhu na tom má nielen nespočetné množstvo lekárov, odborníkov – balneológov, ale aj bežných obetavých ľudí, z ktorých uvedieme aspoň niekoľko. Známym organizátorom kúpeľníctva bol Cyril Holuby (1863 – od 19. 5. 1919 nezvestný, dňom 31. 12. 1929 vyhlásený za mŕtveho), syn známeho botanika a etnografa Jozefa Ľ. Holubyho (Lubina, okr. Trenčín). Od roku 1902 bol správcom a hlavným inšpektorom kúpeľov v Luhačoviciach, od 1919 riaditeľ Štátnych kúpeľov v Tatranskej Lomnici. Po vzniku ČSR pomáhal pri prestavbe slovenského kúpeľníctva v podmienkach nového štátu. Krátko po nastúpení do funkcie v Tatranskej Lomnici zahynul za neznámych okolností, jeho telesné pozostatky sa nikdy nenašli.

Úspešná renovácia
Podnikateľom v kúpeľníctve bol aj Ľudovít Winter (1870-1968). Pôvodne študoval architektúru na vysokej škole technickej vo Viedni, štúdium však prerušil a nedokončil, pretože roku 1890 prišiel pomáhať otcovi pri podnikaní v Piešťanoch. Od roku 1900 s bratom Imrichom vybudoval Piešťany na svetoznáme kúpele. Zrenovoval staré kúpeľné zariadenia, vybudoval tzv. napoleonský kúpeľ, nový park, Redutu (jedáleň s kaviarňou), zrealizoval projekt Thermia Palace a iné. Zriadil robotnícku nemocnicu, ktorá sa stala známou v celej Európe a ovplyvnila nemocenské poisťovníctvo v oblasti kúpeľnej liečby v celej rakúsko-uhorskej monarchii. Roku 1920 bol nespravodlivo obvinený z nepriateľstva voči ČSR, neskôr bol rehabilitovaný.

Piešťanské bahno do Európy
V rokoch 1925-29 uskutočnil ďalšie rozsiahle renovácie, vybudoval kúpalisko Eva, kolonádny most, do Európy začal vyvážať piešťanské bahno. Roku 1939 bol z rasových dôvodov prinútený zrieknuť sa majetku a kúpeľov, rok nato bol zbavený celého majetku a všetkých vlastníckych práv. V rokoch 1942-44 sa skrýval v Bratislave, po odhalení bol zatknutý a do konca vojny väznený v koncentračných táboroch v Seredi a v Terezíne. Počas pôsobenia v Piešťanoch sa ako člen obecného zastupiteľstva zaslúžil o prestavbu celého mesta, vybudovanie vodovodu a kanalizácie, ciest, ochranných hrádzí proti povodniam na Váhu, na jeho námet bol za symbol a ochrannú známku piešťanských kúpeľov prijatý barlolámač (výtvarne spracoval A. Heyer). V rokoch 1919-35 bol predsedom Zväzu slov. kúpeľov, vyznamenaný rytierskym krížom Radu Františka Jozefa.


Ing. Mária Kleňová, PhD.